Na stretnutie s Jarom ideme do Serede. Manažuje kantínu v logistickom centre a denne nakŕmi takmer 1900 zamestnancov Amazonu. Čo je ešte zaujímavejšie – všetky jedlá sú varené čerstvé, čo v takýchto veľkých prevádzkach nebýva zvykom. „V mnohých podobných zariadeniach jedlá navaria, šokujú a pred podávaním zregenerujú – volá sa to cook & chill. My ich stíhame navariť čerstvé pre každú zmenu.“
Jarova prevádzka ma výhodu v tom, že vie presne, koľko ľudí mu príde na obed či na večeru. „Máme dve polievky a tri menu, no neviem, v akom pomere to pôjde. To musím vedieť odhadnúť,“ vysvetľuje. Čiže musí poznať vkus svojich stravníkov a mať trochu intuície.
Majú v Amazone bestsellery? „Rezeň, cordon bleu a vysmážaný syr. Keď máme rezeň alebo syr, takmer ani nemusíme nič iné variť. Z 900 ľudí si 750 dá rezeň.“
Keď nás Jaro prevádza zázemím – ktoré je mimochodom obrovské – kráča rýchlo a sebaisto. Keď hovorí so zamestnancami, je usmiaty ale rázny. Ide na efektivitu v manažovaní aj v komunikácii. To, čo sme vycítili, potvrdzuje, keď hovorí o svojom štýle riadenia:
„Máme pravidelné meetingy, kde si opakujeme aj základné veci. Nedovolím, aby ľudia spolu komunikovali bezohľadne alebo drzo. Nehovorí sa u nás „čo“ ale „prosím“. A vulgarizmy máme zakázané. Môj štýl riadenia je prísny a založený na pravidlách, ktoré sú pre všetkých rovnaké.“ Pod Jarovým vedením jednoducho platí vzájomný rešpekt a disciplína.
V jedálni sú pre hostí panely s tlačidlami smajlíkov od úplne spokojného až po úplne nespokojného.
Jarova prevádzka sa pýši priemerným hodnotením nad 90%. To je najlepšie hodnotenie v strednej Európe – dokonca predbehli v spokojnosti nemeckú kantínu, ktorá dlhodobo viedla
„Historicky najlepšie hodnotenie sme mali 23. mája, dosiahli sme 100% spokojnosť. To bol – neprekvapivo – bravčový rezeň s varenými zemiakmi, hydinové kúsky na syrovej omáčke a šúľance s makom. Ale veľakrát sme mali aj 99% a dlhodobo sme nad 90%. Je to aj vďaka tomu, že mi firma nezväzuje ruky – nakupujem suroviny vo vysokej kvalite a môžem s nimi robiť, čo uznám za vhodné.“
Jaro je v tejto kantíne vyše dvoch rokov a zúročuje tu bohaté skúsenosti so zákazníckym servisom z rôznych oblastí. Po škole pracoval v trafike, ktorá bola otvorená 24/7. Po čase manažoval niekoľko takýchto trafík. „Tam som sa naučil veľkej disciplíne,“ spomína.
Neskôr prešiel do gastra, pracoval v reštaurácii neďaleko Jaskyne Driny. Tam sa po roku vypracoval na vedúceho zmeny. Hovorí, že mal veľké šťastie na mentora, ktorý ho vycepoval. Nemal ani inú možnosť, keďže to bolo populárne turistické stredisko: „Tam chodilo 5-6 autobusov turistov z Nemecka, z Rakúska každý pracovný deň. Stále sme boli full. No a cez víkend tam boli chatári – tí ma zase naučili piť,“ smeje sa.
Keď prišla kríza v roku 2008, musel hľadať prácu inde. Zamestnal sa v rakúskom hoteli. Tam dostal aj svoje najväčšie sprepitné v živote – 500 eur. Zhodou okolností to bolo od slovenského hoteliera, ktorý mu krátko na to ponúkol prácu na Kysuciach. Jaro ponuku prijal.
„Asi po mesiaci práce prišiel na kontrolu a nič sa mu nepáčilo. Zavolal si ma do kuchyne a pýtal sa, čo to má znamenať. Odpovedal som, že mi dal na starosti reštauráciu, nie kuchyňu. No a odvtedy som manažoval reštauráciu aj kuchyňu,“ hovorí s úsmevom.
Namakal sa tam, pracoval každý jeden víkend v roku. Na toto obdobie spomína rád: „Bolo to v krásnom horskom prostredí, mali sme tam kone, štvorkolky, lyžiarsky vlek… Keď som šiel na prvú dovolenku, šéf sa ma pýta – Jaro, kam sa trepeš? Si celý rok na hoteli, v horách a ešte ti za to aj platím!“
Potom sa mu však narodil syn a chcel byť blízko rodiny, ktorú má v Trnave. Preto bola Sereď optimálnym riešením. „Rodina je pre mňa na prvom mieste. Toto mi dovoľuje pracovať v tom, v čom som najlepší a zároveň byť s rodinou.“
Sú rozdiely v manažovaní štvorhviezdičkového hotela a kantíny pre zamestnancov skladu?
„Veľmi sa to nelíši – všade musíš budovať dobrý vzťah.
Najdôležitejšia hodnota pre mňa je milý a ústretový personál. Keď sa tu hosť cíti príjemne, veľakrát ti odpustí aj drobné chyby.“
Pevné vzťahy sa snaží budovať nielen vo vzťahu k stravníkom, ale aj vo vnútri tímu. Má stabilný kolektív okolo 20 ľudí, pred letom a pred Vianocami prijíma sezónnych kolegov – pretože aj v Amazone je vtedy najviac zamestnancov. „Nikto sa tu necíti viac alebo menej. Keď treba, aj šéfkuchár nakladá špinavý riad, alebo ja vydávam jedlá. Keď máme málo ľudí, tím sa vie zomknúť a zamakať. Aj vďaka tomu máme veľmi nízku fluktuáciu.“
A kde uňho vznikla láska ku gastru? Hovorí, že od detstva ho fascinoval čašník Hans z Komisára Rexa. „Vždy sa mi tá práca páčila. Frak, rukavičky… To ma strašne fascinovalo. Nedávno som bol v Salzburgu a je tam jedna rodinná kaviareň, kde obsluhuje presne takýto pánko. Je úplne ako Hans, má aspoň 152 rokov, účtenku a pero. Potom prišla pani vo fertuche a v čelenke ako z 80. rokov a priniesla jej domáce zákusky na tácke… To sa mi naozaj páčilo, malo to úžasnú charizmu.“
Ľudskosť Jaro neprináša len do práce, ale aj do svojich koníčkov. Ako správny Trnavák miluje futbal – a túto záľubu používa na pomoc druhým. „Futbal je môj najväčší relax. Venujeme sa v tíme benefícii, aspoň raz ročne usporadúvame turnaj, z ktorého vstupné ide na dobrú vec. Najčastejšie ho odovzdáme oddeleniu predčasne narodených detí v trnavskej nemocnici. Minulý rok sme napríklad pomohli majstrovi Slovenska v bocci. Boccia je druh petangu pre hendikepovaných – no a tomuto chalanovi sme pomohli s letenkou na majstrovstvá sveta.“